Toto je u Adel prejav veľkého strachu. Už dlho som nevidela, že by sa niečoho takto bála. Podstatné je, že neuteká bezhlavo preč, pretože som pre ňu bezpečným miestom. Keď dala najavo, že sa niečoho bojí, riešili sme situáciu spolu. Vždy získala pozitívnu skúsenosť, a tak sa na mňa obracia či má obavy, alebo takýto veľký strach. Neplaší sa bezhlavo, čaká na moje zhodnotenie situácie. Necíti zo mňa strach, a tak ani ona neprepadá panike. Potrebuje už len uvoľniť nahromadený stres.
Aj keď je kúsok predo mnou, kráčame spolu. Keď spomalím, spomalí aj ona. Keď zastavím, zastaví. Neťahá, vodítko je väčšinu času voľné a aj keď sa „napne“, nie je tam žiaden tlak, pretože zareaguje už na vyrovnanie vodítka a okamžite povolí. Vníma mňa, ja som v bezpečí a riadi sa mnou, takže nejdená bezhlavo a teda nie je situácia nebezpečná ani pre ňu.
Dáva mi najavo nahromadený stres, preto hľadáme možnosť uvoľnenia. Prišli sme na miesto, kde sa dá pustiť na lonž. Nechávam ju hýbať sa, ako potrebuje. Signálmi ju upokojujem. Občas ju zavolám a znova nechám behať.
Je tu ale tenká hranica medzi uvoľnením stresu a útekom. Preto dôkladne sledujem všetky jej signály. Viem, že sa úteková reakcie neprejaví. Je to o celom spôsobe práce, nie len o riešení strachu.
Ak by sa však úteková reakcia objavila (náhodou jej za zadkom vyletí bažant), stačí narušenie útekovej reakcie, jedno gesto a bude bežať ku mne. Som pre ňu bezpečným miestom.