Dnes konečne „svietilo slnko“. Posledné týždne boli náročné.

V noci začalo mrznúť, a teda bola zatvorená všetka hydina. Takže prvé, čo ma ráno čakalo, bolo pustiť dvojnožcov, nakŕmiť ich, rozmraziť im vodu. Nasledovali hafani a kocúr. Pripraviť jedlo, dávkovať lieky, pri tom zaliať kávu a koňkom čaj. Do rezkov nakrájať mrkvu, jablká, pridať oleje a na záver už aj mierne vychladený čaj. Vzduch bol mrazivý, ale keď som vyšla hore ku koňkom, celý prístrešok presvetľovalo slnko. Marko ma už čakal na pol ceste. Rýchlo som vyhnojila, preložila zmes s rezkami do vedier a pridala ostatné dobroty. Raňajkovali a ja som sa vyhrievala na slniečku. Pomaly už aj blato začína vysychať, ale hlavne, že v prístrešku je konečne príjemne a sucho.

Keď doraňajkovali, pustila som sa do dopĺňania sena. Vyčistiť siete, upratať zvyšky okolo nich, pozhadzovať balíky, naložiť ich do sietí, zatvoriť a pri tom udržať tie „hladom týrané“ potvory, ktoré práve zchramstli obrovské raňajky, od sena, ktoré som práve nakladala, aby mi ho neporozťahovali mimo sietí.

Nasledoval ranný rituál s Adelkou a upratovanie v senníku a okolo neho po predošlých stavebných prácach. Ešte očistiť ostatných a domov.

Klasické, ale konečne príjemné ráno. Ešte donedávna sme sa brodili v blate nad členky. Koňky aj my. Vyberať z tohto „maglajzu“ konské bobky, ešte aj v kopci, bolo čisté peklo. Robota trvala dva, trikrát tak dlho a bola som unavená tak, že som nebola schopná ďalej nič  poriadne robiť. Krásny život „farmára“ :D. O vození sena do prístreškov v tomto blate ani nehovorím. Nový prístrešok, nová „podlaha“, dúfam, že sa veci konečne po tomto príšernom lete pohnú správnym smerom.

Po bežných domácich prácach a obede som sa zľutovala nad psami. Pri všetkom, čo sa tu deje, sa dostávajú na poriadnu vychádzku menej často. Vzala som ich k lesu na šípky. Náš odchod bol ale zdĺhavý. Atík nám trochu „zdivočel“, takže sme mali cestou „drezúru“. Najprv som čakala na terase, kým mu dopne, že treba nasadiť obojok. Lietal hore dole, niečo si do toho občas tak zvláštne štekol, ale akosi nerobil, čo treba. Stačilo mu dať povel, ale ja som potrebovala, aby sa upokojil a nie len strojovo počúval, aby začal premýšľať nad tým, čo sa deje a čo sa od neho chce. Trvalo mu to skoro 5 minút. Nakoniec si sadol predo mňa, počkal kým mu dám obojok a pri nohe sme pokračovali k bráne.

Svietilo slnko a výletníci sa presúvali na Kostolec autom. Bublíka som pre istotu dala na vodítko. Je hluchý. Na gestá síce poslúcha dokonalo, ale keď ma nevidí … . Keď sme odbočili do polí, Bublíka som pustila a Atík mal ešte chvíľku „teror“. Pustila som ho až pri šípkach. Kým som zbierala, pobehovali po okraji lesa, oddychovali a vychutnávali si slniečko. Cestou domov sa už aj Atík správal ako vychovaný pes.

Šípky, spolu s nakrájaným jabĺčkom šli do sušičky. Pripravila som koňkom večeru a šla za nimi.

Hnojenie, upratovanie, čistenie. Znie to ako krátka veta, ale väčšinou sa tieto aktivity odohrávajú v rozmedzí 45 min (menej často) až dve hodiny. Ešte bol čas, tak som konečne vzala Marka na tréning. Po mesiacoch. Dlhých mesiacoch, ak nepočítam ten pokus pred cca troma týždňami. Tešil sa. Bolo to veľmi príjemné. Najprv sme sa hrali zo zeme. Snažil sa, ale niekedy až priveľa a keď som chcela nové veci, nie a nie, pretože sa snažil spraviť všetko okolo, čo mu to pripomínalo, len aby sa predviedol. Ťažká :D práca s premotivovaným koňom. Nasedlala som si fellsattel, pretože sa dlho nejazdilo, tak som si chcela sadnúť len na pár minú a zrovnať svoj sed. Ale ako sa dostať na koňa? Kedysi som na neho bez problémov vyskočila, ale nemladneme a ešte aj naobliekaná … a palety, ktoré som mala ako „schcodíky“, sa použili pod slamu. Ako sa dostať na koňa cca 160 cm v kohútiku s mojimi 164 cm? Naobliekaná, v gumákoch? Ešte, že nikto nešiel okolo, pretože by sa veľmi dobre zabával. Našťastie Marko trpezlivo čakal na všetky moje pokusy, prisúval zadok alebo predok, podľa toho, čo som potrebovala prisunúť ku kopčeku. Môj vybraný kopček bol ale zjavne vytvorený len nedávno pri „prestavbách“, pretože keď som sa z neho odrazila, mrcha jedna, klesol a ja som len dopadla do blata … . Po ďalších špekuláciách sa  nakoniec podarilo, hurá, sedím na koni. Chcela som prejsť do stredu jazdiarničky a tam zostať stáť. Marko automaticky vykročil a zastal. Pozerala som na nádherný výhľad predo mnou. Slnko klesalo, dolu dedina, za ňou polia, lúky, kopce … . Na kopec k nám prichádzali ostatné koňky, pozrieť sa kde sme. Rozhýbala som sa a postupne sa dostávala do správnej pozície. Dýchala som a uvoľňovala sa. Chcela som dať Markovi pokyn, aby vykročil dopredu. Mám pocit, že moje nohy sa na to ešte len chystali a Marko už vykročil, uvoľnený, natiahnutý. Pokúsila som sa odbočiť len tým, že som sa jemne pohla. Ani som neotáčala boky, telo, len som mierne „vykročila“ tým smerom. Marko reagoval. Rovno. Odbočiť. Rovno. Prudko odbočiť. Fungovalo. Zastavenie, len na pohľad k zemi. Znie to jednoducho, ale treba k tomu ešte niečo viac. Absolútne uvoľnenie, pochopenie. Nie prehnané sústredenie, ale skúšanie, čo sa bude diať. Nie opravy koňa, ale opravy seba a kôň zrazu šiel, ako bolo treba. Vykročili sme. Skúsila som dovnútra plece. Nejako automaticky a Marko predviedol perfektné dovnútra plece. Kôň, ktorý skoro pol roka nepracoval a ktorý tento cvik pod sedlom ešte ani poriadne nevedel. Pred pol rokom sme postupne začínali pracovať na jeho základoch. A zrazu, krásne dovnútra plece. Pochválila som ho a skočila dolu. Skôr, ako sa toto čaro rozplynie. Či pre mňa, či pre neho. Vie byť na seba tak hrdý, keď niečo spraví dobre. Bola maximálne spokojný a naháňal sa so mnou po jazdiarni. Nechala som ho chvíľku pásť a šli sme dolu k prístrešku. Radostne ma nasledoval. Žiarila z neho spokojnosť. Bol na seba hrdý a bolo úžasné ho sledovať.

Večera, postaranie sa o Adelku, poškrabkanie ostatných a domov. Upratovanie a ďalšia etapa starostlivosti o „zverky domáce“.

Atík si ešte nezvykol na zmenu času a hneď ako som vošla za bránu, začal sa jašiť a behať v očakávaní večere. Ale, ešte mal hodinku čas. Keď boli neskôr porcie pre štvornožcov roznesené, šla som kŕmiť Doriana, ktorý už lietal vo voliére. Dorian je 4 ročný samček plamienky driemavej (sova pálená). Úžasný tvorček, len v poslednej dobe aj on vníma môj nedostatok času a dáva mi to najavo. Napriek tomu, že si večeru pýtal, keď som vošla do voliéry, zaliezol do búdky a pozeral na mňa z otvoru. Volala som ho, snažila sa komunikovať, ale on len pozeral, raz na mňa, raz na jedlo, potom do záhrady, kde niečo šuchlo. Dala som mu chvíľku čas a skúsila to znova. Vyšiel na stupienok pred búdku, ale ďalej nie a začal robiť svoje ne-ne-ne-ne-ne ako sme to nazvali. Skloní hlavičku pred seba tak, že je vidieť len jeho zátylok a krúti hlavou, ako by chcel povedať nie. A vrátil sa späť do domčeku. Tak som odišla zavrieť sliepky a kačky. Naše šialené sliepky nechodia spať ako ostatné slušné sliepky, pekne do kurníka, ale posadajú si na voliéru okolo kurníka (v tej bývajú zavreté len pár krát do roka, keď sa dravce rozhodnú útočiť na náš dvor, inak majú slobodu pohybu po jednej časti záhrady a niekedy aj po celej.). Takže každú potvoru malú chytiť, odniesť do kurníka, vrátane kohúta, ktorý si to berie ako osobný útok a pokiaľ už dostatočne dobre nespí, tak to hlasno komentuje. To jednoduchšie máme za sebou.

Kačky. Indické bežce. Neznášajú byť zatvorené. Prídu, prihovárajú sa, ale nedotýkajte sa! Od jari do jesene bývajú slobodne vonku, ale na zimu ich musím zatvárať, inak im ide o život. Hladné divé tvory hľadajú potravu. Keď sa naučia chodiť domov spať, tak je to celkom jednoduché. Dobre namierené svetlo z čelovky ich krásne nasmeruje do domčeku. Ale tie prvé dni … . To je peklo. Budú džavotať pred dverami domčeka a tváriť sa, že netušia čo od nich chcete. Jeden nesprávny pohyb a frnknú niekam do buriny a môžete začať odznova. Keby som všetku burinu vystrihala, bolo by to jednoduchšie, ale zasa by sa nemali kam schovať pred lietajúcimi dravcami. Kačky na dravce reagujú včas a zalezú, len sliepkam to niekedy nedochádza. Po skoro 10 minútovom manévrovaní boli konečne dnu.

Vrátila som sa k Dorianovi. Konečne ma vzal na milosť. Priletel na ruku a nechal sa nakŕmiť. Dokonca mi už aj odpovedal. Najhoršie je za nami, snáď, a budem mať na neho viac času. Ochladzuje sa, takže lietať už veľmi nebudeme. Začíname so zimným výkrmom, aby nabral na váhe a zvládol zimu v pohode. A vtedy je lenivý lietať. Spraví jeden, v lepšom prípade dva prelety a potom si niekde sadne a ja môžem čakať, kým milostivo zletí naspäť.

Na dnes hotovo, už len Dorianovi večer pred spaním podať ešte jedno kuriatko. A teraz konečne sedím, píšem a úžasne mi tu voňajú sušiace sa jablká a šípky … .