Sedím na drevených schodíkoch a nastavujem tvár posledným lúčom jesenného slnka. Počúvam ako koňky prežúvajú seno a občas ma niektorí z koní príde pozrieť. Asi im je divné, že tu len tak sedím a nebehám okolo nich … . Konečne som si sadla aspoň na chvíľu pokoja, uprostred jedného veľkého „prúšvihu“. Prišla ma pozrieť Adelinka. Keď je aspoň na chvíľu takto bez deky, je krásna. Čierna, nádherne stavaná, s ladnými pohybmi, zvedavá na všetko. Švihá chvostom a občas dupne kopytom. Čaro sa stratilo, vstávať a treba sa o ňu postarať. Pakomáre lietajú, aj keď sa už celkom ochladilo, takže bez deky sa nezaobíde. Adelka, náš splnený sen … a naše malé peklo zároveň. Je šikovná. Stačilo, aby som ju zavolala a hneď ma nasledovala k búdke. Je čas na náš každodenný rituál. Má alergiu na hmyz s celkom silnými prejavmi. Najprv špeciálne čistenie, aby som ju zbavila čo najviac uvoľnených šupín kože. Prvú časť čistenia miluje, príjemne ju to škrabká. Druhú časť si poctivo odstojí, vie, že bude nasledovať mazanie hojivými krémami, alebo masťami, ktoré by mali zmierňovať svrbenie. To má rada, zaspáva pri tom. Ale repelent, na ten sa niekedy „čertí“. Hlavne keď sa stane, že zasiahne nejakú čerstvú ranku. Je síce prírodný, ale predsa zaštípe. Už len deka a niekedy maska proti hmyzu a môže ísť.

Keď už som sa postavila, vyhnojím prístrešok a pustím sa do dosýpania piesku na novú podlahu. Marko ma prenasleduje celý čas, pri čom občas odíde k stĺpu, poškriabe sa a pozerá na mňa. Škriabe sa kým nakladám piesok do fúrika a kým ho rozsýpam a upravujem, stojí pri mne. Keď sa dá naťahuje za mnou nos. Jasne mi chce niečo povedať. 3 fúriky a pauza. Zobrala som pucáky a zavolala ho. Čistenie na slniečku si užíva, občas sa posunie, ak chce niektoré miesto čistiť dlhšie a inak drieme. Ďalšie 4 fúriky piesku. Už len kúsok a bude hotovo. Ale musím si dať pauzu. Upravím siete na seno, zbežne očistím Rockstara a Magie. Posledné 4 fúriky a ide sa kŕmiť.

Adelka si prvá všimne, že idem pripravovať večeru. Pokúša sa udržať si miesto, ale o chvíľu sa vo dverách búdky objaví Markova hlava. Pozorne sleduje, ako každému z nich pripravujem porciu na mieru. Rezky, v ktorých sú už pridané oleje a čaj, potom lucerka, ryžové otruby, svätojánsky chlieb, konopné výlisky, šípky, jablko a mrkva. Do toho teraz na jeseň trochu C-čka a MSM. Dávka sa mení, podľa sezóny a potrieb každého z nich. Marko pozorne sleduje každý krok a erdžaním upozorňuje ostatných, že sa príprava blíži ku koncu. O chvíľu pozorujem, ako spokojne chrúmu svoje porcie. Adelka býva trochu nervózna a aj napriek veľkosti porcie, skončí ako prvá. Je vtipné sledovať, ako sa niekedy, samozrejme bez úspechu, pokúša priblížiť ku vedrám ostatných.

Dodatok z minulosti: Príchod Adelky

Na facebooku sa mi stále objavoval inzerát na krásneho skoro dvojročného žrebčeka PRE. Neustále. Kedykoľvek som sa na facebook pozrela, bol tam. Dala som nanovo načítať stránku bol tam. Nakoniec som si inzerát prečítala, pozrela stránku. Vyzeral skvelo, mal krásny pohľad. Milujem žrebce. Odjakživa sa mi s nimi pracovalo najlepšie. Ale, mať žrebca si vyžaduje určité špecifické podmienky, aby mal zabezpečený dobrý život po fyzickej aj psychickej stránke. A u nás takéto podmienky zatiaľ nemáme. Myslela som si, že po tomto skonštatovaní ma to prestane mátať. Neprestalo. Ukázala som ho priateľovi. Mal rovnaký názor, ale PRE ho zaujali a ranč bol neďaleko od nás, tak sme sa rozhodli ísť sa tam pozrieť.

Najbližší víkend sme už boli na výlete. Krásna cesta cez Myjavské kopanice, slniečko, jar.

Okrem tohtoročných žriebät a skoro dvojročného žrebčeka, tam mali ešte ročnú kobylku. Práve prichádzali z pastvy na obed do stajní. Veselo si poskakovala s ostatnými a keď sme prišli bližšie, zvedavo, ale opatrne sa o nás zaujímala. Ešte chvíľku sme pozorovali ako kobyly so žriebätami obedujú a potom sa pobrali na cestu späť.

Dnes už neviem, od koho prišla tá myšlienka pôvodne, ale malá kobylka sa nám zjavne zapáčila. Vtedy sme mali doma dva „veľké“ kone. Čoskoro sa mala vrátiť Magie, minihorse. Keď sme šli na vychádzku obaja, nebol problém. Ale kvôli práci boli spoločné vychádzky len veľmi občasné. Dlho som chodievala von sama s oboma, ale teraz to už môj zdravotný stav nedovoľoval. Magie, ktorá sa k nám mala vrátiť, bola ideálnym riešením. Keď pôjdem na vychádzku, vždy doma zostanú dva kone. Magie bola zároveň výnimka, pretože nemala problém zostať chvíľu aj sama. Keď sa zžila s „domovom“, nevadilo jej keď všetci na chvíľu odišli. Ale teraz sme zrazu začali zvažovať, ako sa asi bude cítiť, či je to k nej fér … . V podstate to boli úplne nezmyselné úvahy. Ale pre dobro koní … rôzne sme si odôvodňovali, prečo potrebujeme štvrtého koňa. A tak sme zvažovali ešte jednu návštevu u PRE koní.

Kobylka bola s ostatnými na pastvine. S chovateľkou som bola dohodnutá, že s ňou chcem skúsiť „pracovať“. Najprv sme len sedeli vo výbehu a pozorovali ju v stáde. Všetko vyzeralo v poriadku, ostatné kone bez problémov akceptovala, ale príšerne preháňala jedného tučného poníka. A mala z toho strašnú zábavu. Po chvíľke som prišla k nej a skúsili sme „pracovať“. Šlo mi len o to, aby som zistila, ako reaguje a ako sa správa v určitých situáciách. „Na jednu stranu“ spolupracovala, hľadala riešenia, bola zvedavá, vnímavá. Teda v rámci možností udržania pozornosti žriebäťa. Po krátkej prestávke sme to skúsili aj z „druhej strany“. Najprv boli reakcie podobné. Ale tam, kde nerozumela, sa zrazu začala „čertiť“. Predtým hľadala riešenie, ale teraz sa skôr snažila odísť, stupňovala to tvrdohlavosťou, strihaním uší, stuhnutím papule. Prešla som na druhú stranu a požiadala ju o to, čo sa jej páčilo, aby sme skončili v dobrom a nechala ju ďalej sa pásť.

Cestou domov nasledovala dlhá diskusia. Záver: kúpili sme PRE, vysnívaného koňa. Teda jedného z vysnených koní, ale najlepšia voľba vzhľadom na naše podmienky.

Doma bolo všetko pripravené na jej príchod a o siedmej ráno sme vyrážali po ňu. Príjazdová cesta k stajni bola rozbitá a prepravník za nami riadne rachotil. Zacúvali sme až do dverí stajne a vytvorili tak uličku. Naložiť ju chvíľku trvalo, ale nebolo to veľmi náročné. Rozhodla som sa, že kúsok cesty von z areálu pôjdem s ňou v prepravníku. Skúšali ste to niekedy? Ja som si na to vybrala tú najhoršiu možnú cestu. Katastrofa. Jedna jama za druhou. A veľké jamy. V prepravníku to triaslo a bol tam taký rachot, že ja som mala čo robiť, aby ma nechytila panika. Nie ešte to malé drobné žriebä. Najprv len stála a vydesene pozerala, ale po pár sekundách sa pokúšala dostať von. Začala sa stavať na zadné. Snažila som sa ju upokojovať  a držať čo najkratšie, pretože sme jej vodítko neuviazali úplne na krátko, ako zvyknutým koňom, aby bola jej prvá jazda čo najpríjemnejšia. Na mobile sa mi podarilo vytočiť číslo šoféra. Vôbec som nevedela, či ma počujú, či to zdvihol, len som stále opakovala, aby niekde zastavili. O chvíľu (aj keď ja som mala pocit, že to trvá nekonečne dlho) sme začali spomaľovať a zastavili. Kobylku sme uviazali na kratšie a ešte kúsok som sa s ňou viezla. Po normálnej ceste, tak to bolo lepšie, ale predsa len hluk bol desivý. Zvládala to už oveľa lepšie. Vôbec sa nedivím koňom, že sa im nechce voziť. Kobylka sa upokojila a ja som sadla do auta. Šli sme veľmi pomaly, opatrne, bola to jej prvá cesta. Každú chvíľu sme zastavovali a kontrolovali ju. Posledná zastávka bola, chvalabohu, pred diaľnicou. Napriek tomu, že sme ju uviazali na krátko, podarilo sa jej postaviť sa na zadné a prevesila si jednu prednú nôžku cez priečku pred sebou. Šofér mi pomáhal ju vyslobodiť a bol veľmi prekvapený, ako ochotne spolupracovala a reagovala na celú situáciu. O chvíľku sme už boli konečne na diaľnici, domov už len nejakých 15 km.

S prepravníkom sme vošli do konského výbehu a potom až špeciálneho výbehu, ktorý bol pripravený len pre ňu. Nechceli sme ju po jej prvej, namáhavej ceste v prepravníku, pustiť rovno medzi kone. Navyše po predošlej, absolútne neočakávanej a neuveriteľnej skúsenosti s Magie, sme to ani nechceli riskovať.

Pomaly vyšla z prepravníku a začala sa rozhliadať. A nastalo „pozdvižení“. Vzájomné predvádzanie sa, erdžanie, komunikovanie … krása na nich sa pozerať.

Keďže všetko prebiehalo dobre, poobede sme k nej pustili Rockstara, najmenej konfliktného koňa. Bolo to len na chvíľočku, lebo Markovi sa to rozhodne nepáčilo. Vymenili sme ich a do hodinky už pobehovali spolu vo výbehu, zoznamovali sa a nastavovali pravidlá. Najväčší šok pre ňu bol, že ten malý minihorse, menší ako poník, ktorého terorizovala v predchádzajúcom domove, sa jej ani za svet nechcel báť. Magie si trvala na svojom, a tak dôrazne, že nakoniec vyhrala.