Dvaja „šialenci“ (aj keď si myslím, že takých ako my je celkom dosť, ale takto nás videli mnohí z nášho okolia), ktorí sa rozhodli vysťahovať z mesta na dedinu a začať žiť úplne iný život.
Vyzbrojení mojimi skúsenosťami s koňmi a skúsenosťami z „hospodárenia“ (drobné zvieratká a záhrada), ktoré som získala v detstve na samote u starých rodičov a priateľovým odhodlaním, sme sa pustili do plnenia nášho sna.
Dom, záhrada, kone a nejaké ďalšie zvieratá.
Kone sme poslali „napred“, ku kamarátom a našli si domček na okraji dediny, na začiatku poľnej cesty. Sťahovali sme sa my dvaja a náš yorkshire terier Gaultier. Prvé roky boli náročné, pretože priateľ mal home office len dva dni v týždni a dokonca jeden rok chodil domov len na víkendy (hlavne tie tmavé noci, ja a Gaultier sami v dome). Ale postupne sa situácia stabilizovala a všetko sa rozbehlo správnym smerom.
Prvého pol roka sme za koňmi chodili k priateľom, 35 km od nás. Zatiaľ sa nám podarilo vybudovať záhradku, splniť si môj sen, mať sovu, Doriana, a nájsť priestor na družstve vedľa v dedine (a upraviť ho aspoň ako sa dalo do „obývateľného“ stavu … au), kam sme mohli dočasne nasťahovať kone. Na jeseň pribudli 3 indické bežce a kone (skoro všetky), sa udomácnili na družstve.
V ďalšom roku pribudli sliepky a nový pes, akita inu, Akihide Bonatsu (ktorý si rýchlo získal povesť hrôzostrašného psa – hneď sa mi spalo lepšie – aj keď kto ho pozná, vie aký je to mazel, pokiaľ neleziete kam nemáte). Časom pribudli sliepky a kocúr Berthram, nevyhnutná súčasť akéhokoľvek „hospodárstva“.
Postupne sa nám podarilo kúpiť pôdu a budovali sme zázemie pre kone doma. Veľa sme vedeli, veľa si naštudovali, ale aj tak boli veci, ktoré vznikali spôsobom pokus – omyl. Samozrejme, tieto veci vás naučia najviac, ale napriek tomu by ste sa im radi vyhli, pretože vás brzdia na ceste za vašim cieľom.
Z pohľadu tých pár rokov mi napadá otázka, nie je náhodou práve tá CESTA „cieľom“? Pretože, mám pocit, že k cieľu sa nikdy nedopracujeme. Keď už sa všetko tvári ako perfektné, vždy sa nájde niečo, čo je možné vylepšiť, prerobiť alebo ešte horšie, príde nový nápad a cesta začína odznova. Niekedy to nie je ľahké, ale stojí to za to.
Snažíme sa žiť a obhospodarovať aspoň ten náš kúsok zeme tak, aby sme to, čo si vezmeme vrátili späť. Nepoužívame žiadnu chémiu, či už pri manažmente zvierat, v záhrade alebo u nás v domácnosti a miesto žumpy máme koreňovú čističku, ktorá nie len skvelo funguje, ale zároveň skrášľuje a spríjemňuje záhradu.
Viac sa dočítate v ďalších článkoch v blogu, či už o samotnej ceste, budovaní ranča a zlepšovaní podmienok pre kone a nás (všimnite si to poradie zlepšovania podmienok 1. kone a 2. nás), ako aj o záhrade, ďalších našich tvorčekoch a celkovo, o živote na malom ranči. Dúfam, že tu nájdete inšpirácie, možno sa vyhnete chybám, ktoré sme my spravili, pobavíte sa pri čítaní, niečo sa dozviete a hlavne zistíte, že v tom nie ste sami.