Ani jedno, ani druhé … . Sloboda? Nie, práve naopak. Veľa, veľa, veľa špecifickej náročnej práce. Hlúposť? Posúďte sami.
Na úvod môjho článku upozorňujem, že jazdenie na nákrčáku môže byť extrémne nebezpečné aj so skutočne dobrou prípravou a týmto ho nechcem nikomu odporúčať. Reagujem len na odozvu, ktorú od Vás dostávam. Príjemné čítanie.
Po skoro troch týždňoch ideme konečne von. Kráčame dole po ceste. Ešte sa občas obzrie za koňmi, zaerdží. Z poľnej cesty zídeme na asfaltku, z múrika „vyleziem“ do „sedla“ Fellsattel*. Máme to kúsok cez dedinu smerom k cintorínu. Všímam si, ako reaguje na tiene, na kvety, na vtákov, na hmyz, na štekot psa, na pohyb vetvičiek v živom plote, vnímam, ako aktívne sleduje okolie, akú má náladu. Nič nerobím, len sa veziem, vnímam jeho, naše okolie a seba a svoje uvoľnenie. Postupne sa jeho krok stáva vyrovnanejší, sledovanie okolia pokojnejšie. Na poľnej ceste pri cintoríne ešte raz vyvalí svoje obrovské krásne oko na rozrytú zem po diviakoch. Pomaly vydýchnem, uvoľním sa a on ma nasleduje. Po pár metroch položím ruky s oťažami na okraj sedla pred sebou, presne na miesto, nad ktorým som ich doteraz držala, pozriem sa do zeme a znovu vydýchnem. Okamžite zastaví a pootočí na mňa ucho a jemne aj hlavu. Viem, že môžem. Uvedomujúc si seba, jeho, to, kde stojíme … . Načiahnem sa k jeho hlave, k uzlu na ohlávke. Hlavu natočí ešte viac smerom ku mne. Pokojne stojí a čaká, kým odložím ohlávku a z okrúhlych hrubších oťaží si spravím „nákrčák“.
Vykročíme a jediné čo existuje je pole, kríky okolo nás a všetko, čo sa v nich skrýva a hlavne jeho hlava a uši predo mnou, ktoré upozorňujú na všetko okolo nás. Na všetko, čo je zaujímavé, čo sa dá zjesť, z čoho má obavy, čoho sa môže zľaknúť … . Cítim jeho pohyb pod sebou a keď vnímam zameranie jeho uší, obavu v očiach a vyššie sa dvíhajúci krok, pozriem sa tým smerom mäkkým pohľadom, nadýchnem sa, vydýchnem a znova sa uvoľním. Dávam mu tým signál, že je všetko v poriadku a on pokračuje ďalej.
V určitom bode sa dohadujeme, kam pôjdeme. Pokračovať rovno sa mu nechce. Otočím sa kam chcem ísť, zahľadím sa na horizont a … zhodneme sa. Vošli sme do koľaje na poli a nacválali. Vietor fúka mierne zboku a je to veľmi príjemné. Ale znamená to, že z tej strany poľa, od tých kríkov, prináša viac zvukov. Zastavíme, plachtí nad nami jastrab. Chvíľku ho sledujeme a potom pokračujeme ďalej. S priblížením ku kríkom sa jeho pohyb stáva vznosným. Prechádzam do kroku. „Hovorím mu“: nič tu nie, nemusíš utekať. Aj tak sa zľakne a trochu uskočí. Na okamih sa chytím, ale okamžite aj povolím, akoby vrastám do zeme, ktorá je kus podo mnou. Pozerá tam ešte veľkým krásnym okom, ale pomaly kráčame preč. Žiadne utekanie, žiaden stres. Klusáme, cválame, užívame si vietor, pretože konečne sa dá ísť von.
Pred nami je krásny výhľad. Neodolám a … vytiahnem mobil. Fotím, natáčam. Ale nie len rýchlo fotku a som hneď „späť“. Hrám sa, vymýšľam … . Končí to ďalším uskočením do vedľajšej koľaje a tromi klusovými krokmi. Nič som si nevšimla – mobil – nebola som tam, kde treba. Kráčame, ale upokojiť sa mu trvá dlhšie. Medzitým mu hovorím, že ak takto zareaguje ešte raz, už sa na mňa bude pravdepodobne pozerať, ako sedím na zemi … . Opäť sa upokojil a môžeme znova naklusať. „Koňožravú“ ceduľku na kameňolome vidím, takže na ňu pozrie: „mám ju v merku“, ale nereaguje na ňu. Pokojne prejdeme okolo nej. Dnešný zážitok ukončíme tým, že si odomkneme bránku, otvoríme, zatvoríme a zamkneme. Aké jednoduché. Práve sme vlastne prekonali jednu z prekážok v disciplíne Trail**, ktorý som kedysi jazdila a je to podľa mňa z rôznych dôvodov úžasná disciplína pre koňa aj jazdca. Perfektne sme to zvládli napriek tomu, že spolu sme ešte nikdy nerobili, ani netrénovali všetky tie „cviky a pomôcky“, z ktorých sa táto prekážka skladá. Len som sedela a chcela otvoriť bránku. Takže, dnešná vychádzka bola úspech. Ďakujem
* Fellsattel – kožušinové sedlo bez strmeňov, ktoré používame občas na jazdiareň, aktuálne aj na vychádzku, pretože kvôli kg navyše nám sedlo nesedí. Jazdíme v ňom maximálne 2 – 3 krát do mesiaca, aby sme mohli pracovať na sebe, ale aby ani netrpel chrbát koňa.
** Trail – jedna z westernových drezúrnych disciplín.
Jednoduché? Rozhodne nie. Čo na to potrebujete? Aká je cesta k tomuto cieľu? Skúste sa zamyslieť a odpovedať si.
Keď som zisťovala vaše odpovede, väčšina z nich sa týkala koní. Mať dobrého koňa, mať dobre prijazdeného koňa, veľa jazdiť, veľa trénovať, mať pokojného koňa, koňa, ktorý pravidelne pracuje … . A potom nasledovali odpovede ako: vedieť dobre jazdiť a mať odvahu, v prípade nás starších. Vy mladší, ste sa do toho hádzali trochu „bezhlavo“, aj keď je to absolútne pochopiteľné.
Našli ste sa v týchto odpovediach? Alebo ste mali aj inú odpoveď?
Ako to je? Dozviete sa v ďalšej časti.