Keď sme sa rozhodli presťahovať sa z Bratislavy na dedinu, mali sme tri kone. Dva naše a tretieho v tréningu, ktorý sa so mnou presúval kamkoľvek som šla. Kone boli ustajnené na príjemnom rodinnom ranči, ale naše dva kone si začínali vyžadovať špeciálne podmienky.
Už dlhšie sme sa pohrávali s myšlienkou presťahovať sa na dedinu. Ja som tento život milovala, pamätala som si ho z detstva a priateľa nebolo treba presviedčať. A čo bolo najpodstatnejšie, mohli sme mať kone doma.
Prvým krokom bol presun koní ku kamarátom na jeseň 2014. Majú veľké pastviny a vtedy asi 15 členné stádo. V máji 2015 sme nám podarilo presťahovať sa 35 km od nich, do krásneho starého domčeku na okraji dediny, na poľnej ceste.
Bohužiaľ, nepodarilo sa nám kúpiť pozemky, ktoré sme chceli. Začali sme teda hľadať ďalšie, ale zároveň aj ďalšiu alternatívu, ako dostať kone čo najskôr domov. Veď aj kvôli nim sme sem šli.
Nakoniec sa nám podarilo vybaviť priestory na družstve vo vedľajšej dedine. Autom 5 – 10 minút, pešo cez polia a les pol hodinka. Bolo to rozpadnuté družstvo v údolí, chránené z jednej strany lesom a z druhej strany obkolesené poľom a znova stromami. Škoda, že ho nechali takto schátrať, bol by to nádherný priestor. Na pozemku, ktorý sme mali vyčlenený, bol starý družstevný senník, kovová konštrukcia, dve steny murované. Za ním bol voľný priestor, potom mierny kopček s rôznymi kríkmi, ďalší menší voľný priestor a družstevný plot. Vďaka tomu nebolo treba stavať veľa metrov ohrád, ale už len vyčistiť obrovské kvantá buriny. Čoskoro bolo hotovo a na jeseň 2015 sa mohli kone nasťahovať.
Najstaršieho sme však domov nebrali. Keď sme ho priviezli a pustili do stáda, okamžite sa spoznali s kobylkou, ktorú som mala kedysi v tréningu. Odvtedy boli neustále spolu, a tak sme usúdili, že vzhľadom na jeho vek, to bude pre neho lepšie.
Náš nový výbeh nebol veľmi veľký, mal asi necelého pol hektára, ale za to mal prístrešok, stromy, kríky, závetrie, všetko, čo kôň potrebuje. Pre zvyšných dvoch, ako dočasný stav, bol zatiaľ vyhovujúci. Pridala sa k nim tretia kobylka, ale minihorse, ktorá prišla do tréningu.
Prvý rok sme nechali priestor otvorený. Kone spásali, resp. orhyzkávali všetku trávu, vďaka čomu sa nám podarilo „dokončiť“ boj s burinou.
V lete 2016 som výbeh predelila na dve časti, aj keď trošku komplikovaným spôsobom. V priestore za starým senníkom som spravila 4 „pásy“. 2 pásy tvorili jednu uličku. Prvá ulička viedla do priestoru za kríkmi napravo a druhá do priestoru za kríkmi naľavo. Raz mali otvorenú jednu časť a keď bola spasená, otvorila som druhú. Takto sme koňom zabezpečili viac pohybu a vždy aspoň trochu zelenej trávy.
Medzitým sa nám podarilo kúpiť pole oproti domu a začali sme s jeho pretváraním na bývanie pre kone. 7.000 m2. Tešili sme sa asi viac, ako tie kone. Na družstve sme ich nemohli mať pod dohľadom tak, ako by sme si predstavovali. V zime zamrzla voda a dvakrát denne plniť bandasky, nakladať ich do auta, voziť na družstvo a keď nasnežilo …. robiť pluh a modliť sa, aby sme sa dostali domov autom.
Konečne nám družstvo pozemok vrátilo a začala práca. Navŕtať koly, natiahnuť oborové pletivo a približne meter a pol pred neho elektrický ohradník. Maximálna možná bezpečnosť na prvom mieste. (Oploteniu a jeho rôznym možnostiam využitia a úpravám pre konkrétne ciele (hlavná ohrada, pastvina, jazdiareň … ) sa budeme venovať neskôr.)
Ďalším krokom bolo postaviť prístrešky, pre začiatok kovové s plachtou, ktoré sa relatívne ľahko zložia, presunú a rozložia. (Na tému prístrešky bude tiež samostatný článok.) V zásade, všetko bolo pripravené na príchod koní, a to už na jeseň 2017.
Počasie sa však rozhodlo inak. Začalo pršať a napršalo toľko, že sa na pozemok nemohlo dostať žiadne auto. Zabudla som spomenúť taký detail, pozemok stúpa do kopca po dĺžke aj šírke. Nemali sme ako doviezť seno, bývalá orná pôda bola mäkká a zabárala sa, čo by tiež nebola výhra pre konské nohy, takže príchod koní sa musel odložiť.
Aby toho nebolo málo, po výdatnom daždi začala rašiť zle pokosená pšenica. Keď som si predstavila tú „veľkú plochu“ a ako bude vyzerať na jar, keď konečne prídu kone, prišlo mi zle. A tak, hneď ako to bolo možné, ešte začiatkom zimy, prišiel traktor a celý pozemok sa „diskoval“. Z väčšej časti to pomohlo, aj keď nie úplne, ale pozostatky už nepredstavovali akútne nebezpečenstvo pre kone. Do jari, kým bolo možné doviezť seno, pôda dostatočne sadla a bola bezpečná aj pre kone.
Doma sme zatiaľ pokročili s drobnosťami. Nový skleník, ktorý uľahčil sadenie a hlavne rast priesad. Dom je malý, s malými oknami, slnko doň svieti pomenej. V lete je to neskutočná výhoda, pretože aj keď je vonku cez 30 stupňov, v dome je príjemný chládok. Vylepšili sme niektoré zeleninové záhony a založili nové. Bylinkové záhony sa začali rozrastať až tak, že celé leto sme sušili bylinky na zimu. Našiel sa ďalší priestor pre bylinky, ruže a jarné kvety. Záhrada sa vďaka všetkým zmenám neustále menila. A tá úroda … Domáce pretlaky, kečupy, chutney, pečené čaje, sirupy a džemy. Nie je nič lepšie. K indickým bežcom pribudli sliepky a malá zásoba domácich vajíčok.
