Kone boli doma (už spokojné) a začali sme pracovať na zlepšení podmienok a prostredia, pre kone aj pre nás.
Pozemok je „trošku“ väčší, ako ten, kde boli kone doteraz a zároveň je z väčšej časti kopcovitý. Potrebovali sme nevyhnutného pomocníka, elektrický fúrik. Na začiatku sme nemali pastviny, celý priestor bol otvorený, a tak bolo veľa priestoru na „okamžité“ zberanie hnoja. Počas suchej sezóny to nebol problém a celý pozemok bol denne vyhnojený. Hnojisko bolo hore na kopci, aby bolo čo najbližšie k bráne a ľahko sa hnoj vyvážal. Keď však prišla jeseň a s ňou blato, museli sme sa vrátiť ku klasickému fúriku a zriadiť ešte jedno malé hnojisko v dolnej časti pozemku. Nebolo to ideálne, ale inak sa v kopci a v blate nedalo. Mnohí z vás to určite poznajú. Tak isto sa nedal vyberať celý výbeh, takže sme všetko dobiehali v čase, kedy pôda vyschla, alebo zamrzla. Bez elektrického fúrika by to ale bolo peklo. (Viac o Hnojení – kedy, kde a prečo – nájdete časom v samostatnom článku.)
Najväčším problémom asi všetkých majiteľov koní, sú ľudia. Náš výbeh síce chránili z dvoch strán nepreniknuteľné kríky, z tretej strany pole (ale len kým bolo zasiate a niečo na ňom rástlo, alebo bolo dokonalo blatové), ale zo štvrtej strany hraničilo s poľnou cestou, po ktorej chodili ľudia často na prechádzky k pamiatke kúsok od nás. Problém s neželanými „krmičmi“ sme riešili ceduľkami s vysvetlením, prečo to nerobiť, ale samozrejme, viete ako to chodí.
Časť výbehu pri ceste bola už trochu rovnejšia, a tak sme sa tam rozhodli vybudovať „malú jazdiareň“. Bol to divnotvar. Dva pravé uhly pri vstupe do výbehu a na druhej strane to pokračovalo k hlavnej bráne do nejakého divného lichobežníka? Trojuholníka? V konečnom dôsledku sa dalo pracovať na stenách s rozmanitými rozmermi 10 x 12 x 14 x 16 m. Aspoň niečo a hlavne to držalo ľudí ďalej od koní. Malú jazdiareň vytvoril bager. Musel dorovnať kopcovitý terén, takže z dvoch strán vznikol svah. Našťastie malý, takže sa jazdiareň „neposúvala“. Keď bola vyrovnaná, naviezli sme na ňu kal zo štrkoviska a mohli sme začať pracovať. Samozrejme, má to ďaleko od ideálu a postupne sa cez ňu predierala tráva a burina, ktorú k nám zavieva vietor z polí okolo, ale na začiatok sme mali aspoň niečo.
Ďalším, nutným bodom programu bol senník. Rozhodli sme sa ho postaviť kúsok od prístreškov. Tak, aby k nim bol čo najbližšie, ale zároveň, aby stál na čo najrovnejšom mieste a bolo okolo neho dosť priestoru. Hľadali sme riešenie, ktoré sa hodí do krajiny, k pôde a našim koňom. Rozhodnutie bolo jednoduché. Drevený senník so strechou z plechových „škridiel“. Betónové základy boli vytvorené čo najmenšie a najúspornejšie (ale funkčné) len pre drevené stĺpy, ktoré držia strechu a dosky, ktoré tvoria steny. V prípade potreby (dúfam, že nie), sa dá senník rozobrať a betónové kúsky pod stĺpmi ľahko vytiahne bager a odvezú sa. Senník konečne stál a mohli sme doviezť seno. Vzhľadom na terén je to trochu komplikovanejšie, pretože akékoľvek auto sa k nám dostane len keď je sucho. Podľa toho musíme plánovať dovoz sena.
Čakala nás prvá zima. Samozrejme, ako sme očakávali, všade bolo blato. Pekelné blato. Bola to „testovacia“ zima, pretože síce sme odhadovali, kadiaľ pôjde voda a kde bude stáť, ale realita, vzhľadom na degradáciu pôdy, bola ešte horšia. Pred prístreškami sa tvorilo blato, ale vďaka tomu, že sme priestor pred nimi zasypali kalom zo štrkoviska, zatiaľ zvládnuteľné. Ale v zásade to bola katastrofa. Ďalší bod k plánovaným aktivitám.