KEĎ JAZDÍM, MÁM STRACH. ČO S TÝM?

Väčšina z nás zažila deň, kedy sa bála jazdiť. Strach z cvalu, vyhadzovania, z vysokej prekážky, z toho, že sa zľakne kôň, uskočí a spadneme, strach z toho, že kôň s nami utečie, strach z akéhokoľvek neplánovaného pohybu koňa po našom úraze alebo inom fyzickom probléme, s ktorým bojujeme, strach pri vjazde do arény na pretekoch … dôvodov je mnoho.

Niekedy je strach ľahké zvládnuť, inokedy s tým chvíľku bojujeme. Nakoniec nás to posilní. Ale čo so strachom, ktorý sa nám zvládať nedarí?

STRACH je jedna z najstarších emócii, ktorá vyvoláva útekovú alebo bojovú reakciu (inštinktívne správanie). Toto už poznáme zo sveta koní. Mozog vyhodnotí situáciu ako nebezpečnú. Emócia strachu spustí určité fyziologické reakcie, aby nás pripravila na útek alebo boj. Telo uvoľňuje vysokú dávku adrenalínu, ktorá zvyšuje srdcový rytmus (aby do svalov priviedol viac kyslíka), zvýši rýchlosť dýchania, zbystrí zmysly, aby sme registrovali viac informácii, vyvolá nezvyčajné posudzovanie situácie (pred očami vám prebiehajú hneď tie najhoršie scenáre). Okrem toho môžeme cítiť hrču v hrdle, stiahnutý žalúdok, stuhnutie, tras rúk … .

Strach by sme nemali považovať za negatívnu emóciu, pretože vďaka nemu väčšina druhov prežíva. Ak by sa kone nebáli predátorov, asi by už nežili.

Ale čo je najhoršie, strach je „NÁKAZLIVÁ EMÓCIA“. To znamená, že sa prenáša z jedného človeka na druhého, z jedného koňa na ďalšie, ale hlavne, aj z človeka na koňa a z koňa na človeka. Ak jeden kôň začne utekať, pretože má strach, ostatné ho nasledujú. Ak ste na vychádzke a váš kôň zamrzne a započúva sa, na okamih zamrznete aj vy a riešite čo „nebezpečného“ kôň zbadal/počul/zacítil. Ak ste v bezpečnej oblasti (napríklad doma na jazdiarni) sekundové zamrznutie okamžite zmizne. Ak ste vonku v teréne, reakcia organizmu pretrváva, až kým nevyhodnotíte situáciu (Sú to len srnky, alebo medveď?). Funguje to aj opačne. Čakala nás krásna vianočná vychádzka tichým zasneženým lesom. V jednom okamihu sa ozvalo zatrúbenie na roh. V tom okamihu „by ste sa vo mne krvi nedorezali“. Zamrzla som, adrenalín, tras rúk … všetky popísané príznaky. Kôň, na ktorom som sedela, aj ten, ktorého som viedla na ruke, okamžite stuhli. Zbytočne moja hlava vysvetľovala, že to boli len poľovníci… . Vtedy sme sledovali seriál Hra o tróny. Kto ste ho videli viete, aké nebezpečenstvo zatrúbenie na roh znamenalo (ja som aj stihla počítať, koľko krát zatrúbili :D). Odvtedy, vždy keď ideme týmto úsekom, mám to uložené niekde v podvedomí a naše kone automaticky reagujú tým, že spozornejú. Je jedno, ako veľký strach cítime. Kôň to vie a prenáša sa na neho. Kone dokážu identifikovať naše emócie lepšie ako my.

To, čo je problémom ale nie je strach sám o sebe. Ale uvedomenie si strachu a/alebo jeho ignorovanie. Pretože je možné necítiť strach, aj keď existuje. Je to forma popierania. Popieranie alebo nie, kôň to cítiť bude! Vytvára to konflikt medzi tým, čo si myslíte/chcete robiť a tým, čo vyjadruje vaše telo. Tento paradox, nesúlad, kôň cíti a interpretuje ako nebezpečenstvo. A môže sa rozhodnúť utiecť. Popieranie strachu teda v konečnom dôsledku len zhoršuje situáciu a zosilňuje reakcie vášho koňa.

Poznáme DVA DRUHY STRACHU:

  • PSYCHICKÝ STRACH: strach zo zlyhania (napríklad preteky).
  • STRACH Z REÁLNEHO NEBEZPEČENSTVA: strach z pádu, výšky skoku, úteku koňa … .

PSYCHICKÝ STRACH neznamená, že sa bojíme nehody, ale vlastného zlyhania, v akejkoľvek podobe, ktoré súvisí s ľudskou zraniteľnosťou. Prvým krokom je prijať ho a odložiť svoje ego. Tento problém vyriešime mentálnou prípravou. Existujú napríklad rôzne dychové cvičenia. Čo je ale zásadné? Uvedomenie si, že čokoľvek so svojim koňom robíme, má prinášať obom radosť a robíme to pre nás dvoch. Pre radosť a rast nás a nášho koňa. Nie pre tých, ktorí sedia na tribúnach, alebo rozhodujú na pretekoch. Nič nevyriešime, pretože aj ak by sme boli pripravení najlepšie, ako sa dá, kôň nemusí mať svoj deň. Je to živá bytosť, náš partner. Berme ho tak, nie ako športový nástroj a hneď pôjde všetko jednoduchšie.

STRACH Z REÁLNEHO NEBEZPEČENSTVA vzniká z veľmi konkrétnej situácie. Často je spojený s pádom alebo nehodou, ktorú jazdec zažil alebo videl.

Najťažšie je prijať tento strach. Často sa ho snažíme popierať a pochovať čo najhlbšie, ako sa dá. Všetci chodia na vychádzky, tak musím aj ja. Všetci skáču 100 cm prekážky, tak musím aj ja. A mnoho ďalších príkladov. Ako by sme vyzerali pred ostatnými (?) … . A práve konflikt ega a strachu vedie k nehode.

Čo s tým? Prvým krokom je prijatie nášho strachu a jeho vyjadrenie slovami. Presné identifikovanie strachu, aby sme o ňom mohli hovoriť, je prvým krokom. Keď už čelíme tejto situácii, položme si otázku: „Čoho sa bojím?“. Skúsme si to vysvetliť na príklade skoku. „Bojím sa, že nesprávne navediem koňa na skok, zbúrame ho a obaja sa zraníme.“ Nasleduje otázka: „Čo môžem urobiť, aby som upokojil svoj strach?“ Pokúsime sa hľadať riešenie, aby sme boli obaja v bezpečí. Určite bude treba ešte doplňujúce otázky, ale už teraz môžete začať. Položme na zem kavaletu a navádzajme koňa v kroku. Ide to. Zvýšme kavaletu a navádzajme koňa v kluse, až kým to nepôjde a nebudeme sa cítiť bezpečne a sebaisto. Samozrejme skúšajme nájazdy z rôznych uhlov, rôznymi prístupmi. Potom to skúsme v cvale. Pri tejto ceste, či už v kroku, kluse alebo cvale, sa môže objaviť ďalší problém. Napríklad, aj keď to v kroku a kluse šlo, zistíme, že v cvale nie sme schopní naviesť koňa správne, pretože je príliš aktívny, alebo nevie dostatočne dobre prejsť oblúkom, alebo nereaguje správne na pomôcky. A už zasa máme na čom pracovať. Postupne vyriešite ďalší a ďalší problém. Zrazu budeme cválať na nízku prekážku, akýmkoľvek spôsobom, bez problémov. Náš strach zmizne, pretože sme pracovali na každej jednej možnosti, ktorá strach živila. Vieme, že zvládame všetky kroky, ktoré sú nutné na dobrý nájazd na prekážku a cítime sa bezpečne. Nasleduje už len postupné dvíhanie prekážky do tej výšky, pri ktorej sa cítite komfortne. Krok, za krokom. Samozrejme, ak si s niektorým krokom nevieme rady, požiadame niekoho kompetentného o pomoc.

Najťažšie je priznať si strach a zistiť, z čoho vyplýva. Keď na ňom postupne pracujeme, často zistíme, že je to aj zábava. Vidíme, ako sa spolu s koňom posúvame dopredu, obaja rastieme a získavame sebavedomie.

Pre svet koní by bolo treba podotknúť a dokonca prízvukovať: V prípade strachu nátlak nie je riešením ani u koní, ani u ľudí. Ak vás tréner núti skočiť prekážku, na ktorú sa ešte necítite, nerobte to. Váš kôň to vie. Ako sa má na vás spoľahnúť, že spravíte všetko správne? Častokrát sa prekážke pokúsi vyhnúť, pretože vám neverí a práve vtedy je problém na svete.

Nezabúdajte, že strach je aj našim priateľom. Je to vzácny spojenec, ktorý nás udržiava v bezpečí.

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes